Diakonia

Pred pár rokmi som písal jedno zamyslenie nad slovíčkom „diakonia“. Môj textový editor toto slovo nepoznal. Vždy mi ho podčiarkoval červeným. Jednoducho bol to úplne neznámy pojem. Je to zaujímavé, nakoľko sa už prvá cirkev prejavila aj diakonickou službou. Je tu dvetisíc rokov. A
stále je to neznámy pojem a stále je potrebná. Ak sa teda po rokoch spýtate ľudí, už začnú mať aspoň aký-taký „šajn“ o čom je reč. Prekladače ale aj textové editory poznajú toto slovo a získava si čoraz lepší cveng.
A v skutočnosti? Prvá cirkev vznikla po zoslaní Ducha Svätého. Učenie Ježiša sa pomerne rýchlo začalo šíriť. Prví „cirkevníci“ sa vo veľkom stretali. Keby však ostali zavretí za múrmi svojich domov, myšlienky Krista by sa tak rýchlo nešírili. Cirkev vtedy ponúkla alternatívu. Veľkňaz a synedrium, farizeji a zákonníci, nariadenia a predpisy, sa radi schovávali za svojimi
múrmi. Viedli dlhé dišputy. Potreby ľudí boli vedľajšie. Ľud chodil do chrámu, aby našiel pomoc. Našiel tam len peňazomencov, rozvadených kňazov, prenádherné sály plné pokrytectva. Cirkev s myšlienkami Ježiša prišla s mnohostrannou praktickou službou – diakoniou. Apoštolovia sa
doslovne stali rybármi ľudí. Bolo to spôsobené dvoma faktormi: Slovom, ktoré bolo a je dodnes ostrým mečom (kázeň), a potom aj svojou praktickou službou (diakonia). Veľmi rýchlo sa stalo, že kresťania v meste získali veľkú obľubu. Ľudia prispievali svojim dielom. Videli v tom zmysel. Nie nadarmo hovoríme v histórii o Ježišovej dynastii v Jeruzaleme. Kristus sa pre ľudí stal
skutočne kráľom. Nie pre jeho honosné rúcho, bohato zdobené sály, alebo vyumelkované hostiny. To by sa zaradil medzi všetkých tých snobov svojej doby. A …? a po rokoch by po ňom ani pes neštekol. Kristus priniesol nádej, ukázal, že Jemu – Bohu na ľuďoch skutočne záleží. I tieto myšlienky niesli učeníci svetom. Vznikla potreba nájsť pomocníkov. Ľudí, ktorí sa vedeli postarať o svoj zbor. Prišli diakoni. Učili a praktickou službou pomáhali ľuďom v zbore. Nie len im, ale aj všetkým núdznym.
Dnes si túto službu musíme pripustiť – do sŕdc, do hláv, ale aj do cirkvi. Bez nej sme farizejmi za múrmi honosných chrámov. Darmo budeme mať pravdu, viesť teologické, cirkevnoprávne a iné dišputy, ľudia to aj tak nepocítia. Ich to nenapĺňa. Oni hľadajú živého Boha. Boha, ktorý prehovorí aj prakticky do ich životov. Chodenie do chrámov, počúvanie slova Božieho,
spevy piesní, to celé je vrchol našej praktickej viery, našich postojov, myšlienok, ktoré nosíme. Služby Božie sú radosťou zboru, oslavou zboru. Pán nám požehnal celý týždeň. Bez praktickej služby, bez praktizovania svojej viery aj počas týždňa, aj v krízach, sme vlastne mŕtvi kresťania. Po
rokoch… ani ten pes po nás neštekne. Pre Boha sme vzácne deti, v ktorých On vidí talenty – dary, ktoré do nás vložil. Je potrebné tieto dary v sebe nájsť a vložiť ich aj do služby brata bratovi, sestry sestre. Do služby pochopenia,
služby sprevádzania, služby vyučovania, služby pevných nervov a prebdených nocí, teda do služby lásky – diakonie. Amen

Autor: Mgr. Daniel Duraj, zborový farár – konsenior, Horná Mičiná